Bye Bye London!

Dobré ráno všetkým!

Dnes mám v práci voľno, trápi ma chrípka, ktorej sa neviem už vyše týždňa zbaviť, a tak som sa rozhodla, že sa dnes povenujem môjmu blogu :-)

Môj posledný príspevok bol venovaný výletu v Londýne, po ktorom nás čakala cesta do Crewe. Ťažké to rozhodnutie opäť opustiť Londýn. Ako vždy... Cestovali sme vlakom z Eustonu a úprimne, nie moc v dobrej nálade. Nevedeli sme aké Crewe bude, či si nájdem prácu, aké bude ubytovanie. Po ceste som si púšťala hudbu od Eda Sheerana. Pesnička I See Fire mi bude navždy pripomínať prvé týždne tu - taká správne dramatická :D. Cesta trvala 2 a pol hodiny, čo je pre nás dvoch pohodka - jahodka. Dali sme si sendviče z Pretu, čítala som si časopis a relaxovali sme, netušiac, čo nás čaká :D

Rozhodla som sa byť úprimná.

Ľudia moji, kam sme to prišli? Na naše prvé dojmy nikdy nezabudnem a teraz sa nad nimi srdečne usmievam :-) Cesta zo stanice s troma kuframi cez všetky tie hnusné okrajové štvrte nebola príjemná, a tak sme sa tešili, že bývame takmer v centre. Na naše prekvapenie, večer o piatej boli obchody zatvorené, po ľuďoch ani stopy a my sme nevedeli, či sa máme smiať alebo plakať. O štvrť na šesť sme sa mali pred domom stretnúť s našim landlordom a ubytovať sa. Tešili sme sa ako sa konečne vybalíme a usadíme niekde na chvíľu. Keď sme však uvideli našu izbu, boli sme prekvapení. Decentne to zhrniem tak, že mi začali tiecť slzy a išli sme hneď nakupovať. Nejaké tie žabky, posteľné prádlo, osviežovač vzduchu, voňavé sviečky a iné nutnosti. Pavel sa mi po ceste asi päť krát ospravedlnil, že ma sem doviedol a vymýšľal plán ako ma pošle naspäť do Londýna a budeme za sebou cestovať na víkendy.

Všetko sme ale zvládli, sme stále tu a vymysleli sme, ako to spolu zvládneme aj keď okolnosti nie sú dokonalé :)

With love,

Luci